Duma bratislavská
[]Ten prešporský zámok pekný murovaný —
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Tí nádherní páni pilnú radu majú,
že oni povestný Dunaj zahatajú;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“
Zrekli sa tí páni na chlapcov junákov,
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov!
„A čože vy, páni, čože máte s nami?“
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami.
„Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme,
len my v našich Tatrách ak’ tie Tatry stojme.
Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno,
či nás i znivočia — veď padneme vedno!“
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú;
ale srdce berú slovenskému kolu;
všetko tak nechali, ale srdce vzali,
prešporskí šuhaji na ľade ostali.
Prešporskí šuhaji plačú na rok nový,
vytínajú kríček, pekný kalinový,
vytínajú kríček s koreňom zo zeme:
„Akože my potom, siroty, budeme!“
Vyzváňali zvony v štyri sveta strany,
keď bránami išli prešporskí kompani.
„Ej, páni na zámku, to vy dobre vedzte,
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte!
Bodaj ste, aby ste pokoja nemali,
keď ste nám jediné potešenie vzali!
Bodaj ste, aby ste tak v svete schodili,
ako ste sa za nás v kostole modlili!
Málo nás je, málo, ale nič je preto:
bez sto lastovičiek bude ešte leto!
Povedali mnohí, že pôjdu za nami,
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.
Keď nôťa, nech nôťa — bodaj vynôtili,
by tí páni zedli, čo si navarili;
by tí páni znali, dobre pamätali,
keď chlapci slovenskí Prešporok nechali!“
Ten prešporský zámok pekný murovaný —
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj,
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Hľadí aj pán Mátal, čo ten Dunaj hatal —
a ten letí skokmi ak’ pred tisíc rokmi.
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“
(1844)
Branko
Vo Zvolene zvony zvonia,
za Zvolenom Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.
„Prečože to, Branko, prečo:
či si im zavinil niečo?“
— „Majú oni do mňa vinu,
ale ja mám do nich inú.
Bulo dobre — ale dávno:
žil na svete Slovák slávno;
oj, žil si on vo slobode,
ako ryba v tichej vode.
Cudzí zbojom na nás padol,
o vlasť našu nás okradol;
došliapal nám naše práva,
zašla rodu nášho sláva.
Idú roky zo sta do sta,
zem cudzinou nám zarostá;
kto slovenskej pravde žije,
pekelná ho krivda bije.
A ja neraz v ťažkom bôli
stál som na vysokej holi:
stál som nad tým pekným krajom
medzi Tatrou a Dunajom.
To zem, dedom mojim vzatá,
to vlasť a mať moja svatá:
a ja sirotou tu stojím
a vo svojom nie som svojím. —
I plakali moje oči,
že môj ľud mi je v otroči:
i čakal som — ale darmo,
kto by zlomil naše jarmo.“
A v Bystrici zvony zvonia,
za Bystricou Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.
„Hojže, Branko! Nože ty mne —
nože povedz mi úprimne:
či sa ti krv nebúrila,
keď ti krivda pravdu bila?“
— „Hoj, búrila sa krv moja
a hnala ma ta do boja:
hnala ti ma ona, hnala,
ta na hory, ta na bralá.
A od Matry až na Tatry
zasvietili moje vatry:
kto ich videl, vedel, čo je,
a poberal sa do zbroje.
A z hôr a brál junač smelá,
šabľu v pästi, vdol udrela.
Deti slovenského rodu
leteli v boj za slobodu. —
Skvitli dobrí ako kvieťa,
ked ho jarné dni osvieťa:
zlí padali omarení,
ako lísťa v čas jeseni.
Bulo dobre — lež za málo;
— Ako Boh dal, tak sa stalo. —
Ľud môj, junač moja padla
a nádeja tvoja zvädla.
Zvädla — ale sa zotaví,
a vykvitne kvetom slávy:
dozrú raz i tvoje časy,
príde víťaz, čo ťa spasí.“
A na Brezne zvony zvonia,
a za Breznom Branka honia:
honia, honia, durným honom,
po doline hore Hronom.
A tamhore vyše mesta
zarúbaná mocne cesta:
bude ti tam, Branko, beda:
tá záruba diaľ ti nedá. —
A zlí zlé si našli rady:
postávali poza klady,
i padli naň zhora, zdola,
ako vrany na sokola.
Strelami ho postrieľali,
šabľami ho porúbali,
lež kým Branko hlavu sklonil,
dvanástim on hlavy zronil. —
„Hojže, bože! staň do súdu,
prislúž pravdu môjmu ľudu:
mňa zabila podlá zrada,
slnko moje už zapadá.
Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som:
to jediná moja vina,
a okrem tej žiadna iná.
A vy, bratia, tak urobte,
berte šable, jamu kopte:
jamu kopte dohlboka,
hrob mi sypte dovysoka.
Na hrob kameň mi vyvýšte,
moje meno doň mi vpíšte:
nech vie, kto sa naň podíva,
že tam Branko odpočíva.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára